Odkedy som vyšla z učebne č. 204, plávam vo vlastnom sklamaní zo seba a okolností.
Na tú hlúpu esej som sa naozaj tešila. Vravela som si, uf, super určite dajú nejakú skvelú tému a snáď to bude article (lebo tie píšem rada). Odbila trinásta hodina a ja som napísala mojim, pre dnešoksupposed to be šťastným, perom (s Woodym z Toystory) prvé slovo eseje, v ktorej som mala vyjadriť moje drahocenné názory o zvykoch, tradíciách a sviatkoch v našej hviezdnej krajine. Hodiny na stene tikali (alebo nie?) a ja som bola každou sekundou viac a viac naštvaná. Na papieri s pečiatkou školy som mala viac preškrtnutých viet ako tých vydarených. Zrazu ubehlo tridsať minút a ďalších tridsať som mala ešte pred sebou. To vo mne vzbudilo ešte väčšiu agresiu, následkom ktorej moja sústredenosť skolabovala. Nemala som v hlave žiadne správne myšlienky či slová. Cítila som sa ako siedmačka zo základnej, ktorú hodili medzi maturantov a prinútili písať nejaký sloh. Nevedela som čo ďalej. Avšak pravdaže, v duchu rozhorčenosti a napätia som si povedala, že dopísať to veru musím.
15 minút.
Kašlem na papier s pečiatkou a vrhám sa na hárok. Snažím sa nesledovať hodiny na ruke či na stene. Píšem, nerozmýšľam,príliš. Hárok zapísaný, ťažko však určiť počet slov, ktorými je obsypaný. Vety mi nedávajú veľký zmysel a cítim, že tá idea vlastne zostala niekde za oknom a pozoruje ma. S výsmechom. Preletím môj výtvor očami a rezignujem. Zberám si veci a odchádzam.
A ešte som to (pri učebni č. 204) zhrnula tým, že aj môj názor na politiku v Ugande by som vedela vyjadriť lepšie.
Ale ja vlastne nie som naštvaná na núcem, za to aká téma bola. Ja som naštvaná na seba, že som nedokázala splniť svoje vlastné očakávania. Verila som, že dokážem zo seba vydať všetko na 100% a nie, že nastane blok a nebudem vedieť ovládať ani len svoju koncentráciu. Netrúfam si povedať ako sa hodnotiacim bude môj výtvor páčiť. Teraz len hodnotím seba - veľkou nespokojnosťou, pretože viem.. I can do better. Toto je snáď prvý raz, kedy nie som so svojou esejou vôbec spokojná.
A tak som to zo seba dostala, môžem ísť pokojne spať. Teraz už nič neovplyvním (okrem prípravy na ústnu časť).
Na tú hlúpu esej som sa naozaj tešila. Vravela som si, uf, super určite dajú nejakú skvelú tému a snáď to bude article (lebo tie píšem rada). Odbila trinásta hodina a ja som napísala mojim, pre dnešok
15 minút.
Kašlem na papier s pečiatkou a vrhám sa na hárok. Snažím sa nesledovať hodiny na ruke či na stene. Píšem, nerozmýšľam,
A ešte som to (pri učebni č. 204) zhrnula tým, že aj môj názor na politiku v Ugande by som vedela vyjadriť lepšie.
Ale ja vlastne nie som naštvaná na núcem, za to aká téma bola. Ja som naštvaná na seba, že som nedokázala splniť svoje vlastné očakávania. Verila som, že dokážem zo seba vydať všetko na 100% a nie, že nastane blok a nebudem vedieť ovládať ani len svoju koncentráciu. Netrúfam si povedať ako sa hodnotiacim bude môj výtvor páčiť. Teraz len hodnotím seba - veľkou nespokojnosťou, pretože viem.. I can do better. Toto je snáď prvý raz, kedy nie som so svojou esejou vôbec spokojná.
A tak som to zo seba dostala, môžem ísť pokojne spať. Teraz už nič neovplyvním (okrem prípravy na ústnu časť).
Vieš pekne zachovať napätie. Dúfam, že tvoj výtvor nebol až tak zlý, napriek tomu, že s ním nie si vôbec spokojná. Držím palce pri ústnej časti!
OdpovedaťOdstrániťvďaka!
Odstrániť