Krv za nechtami

"Hej, máš niečo na tričku." Ukázal na malé hnedé bodky na chrbte jej obľúbenej košele. "Aha. To je krv?" Ona niečo zamrmlala a zakryla si vlasmi plecia. 

Začalo to v detstve nadšeným trhaním chrást na jej malom telíčku. Bolelo ju to, ale nevedela prestať. Kúsok po kúsku a pokožka bude hladká. Kúsok-po-kúsku. Žiadna nerovnosť, skoro dokonalé. 

Neskôr prišla puberta a s ňou aj typické akné. Červená, čierna, biela. Škriabala a stískala pokiaľ nešlo všetko preč, aj keď to potom vyzeralo oveľa horšie. Skoro dokonalé. Raz na hodine chémie škriabala, až pokiaľ ju spolužiačka neupozornila, že po čele jej steká tenký pásik jasnočervenej krvi. Mama jej donekonečna opakovala, že toto pekné slečny nerobia, nech s tým láskavo prestane. Bol to "blbý zlozvyk, z ktorého bude mať nepekné jazvy, tak nech si radšej sadne na ruky ako by mala škriabať". 

Krv za nechtami (aj keď ju rýchlo zakrývala a čistila) spôsobila úplnú spokojnosť a pohodu. Škriabať, pokiaľ to odtiaľ nedostane, nevadí, že tričko bude od krvi; nevadí, že to bolí. "Pokožka musí byť hladká, keď po nej prejdeš končekmi prstov." Také niečo tvrdil len hlas v jej hlave. Pokožka bola hladká, červená a boľavá na pár hodín, pokiaľ sa rana nezačala hojiť a chrasta sa vrátila. Mohlo to ísť donekonečna a ešte ďalej. Prestať ju z časti prinútili šaty, ktoré si kúpila na stužkovú. Ľudia predsa budú vidieť jej ruky a chrbát, nemôže im ukázať všetky tie jazvy, čo si pomyslia? 

Postupne prestala, našla si iné zábavky. Sebadeštruktívne sklony sa prejavovali v iných oblastiach života. Potom nastal zlom a bola šťastná, nepotrebovala svoju nervozitu, smútok, nespokojnosť, hnev, či iné emócie pretvárať do ničoty a ničenia. Chvíľu mala pokožku peknú, jazvy bolo vidno len málinko. 

Týždeň po týždni sa dostávala do čoraz väčšieho stavu vyhorenia. Zo spánku nič nemala, vecí robila mnoho a robila ich bez radosti. Radosť už nebola nikde, hlavne nie v kruhoch pod jej očami. Krok po kroku, necht po nechte, začala zas hľadať na svojej pokožke nerovné nedokonalosti. Tvári sa už vyhýbala, tú by nezakryla. Ale bola zima, nosila svetre a nikto nevidel ako sa krv vpíja do vlny. Nikto nevidel jej nové chrasty a nové jazvy. Biele tričko, v ktorom spávala dostalo nové vzory, na rukávoch aj na chrbte. Boli to na prvý pohľad nepovšimnuteľné malinké bodky. Lenže keď ich začalo každým večerom pribúdať, uvedomila sa, že je zle. Skoro dokonalé.

Niečo sa zmenilo. Napriek tomu, že si jasne uvedomovala, že sa zima končí a ona prestane nosiť svetre; napriek tomu, že vedela o jazvách a o tom, že už nikdy nezmiznú; napriek tomu, že chcela prestať, nevedela. 

Tak namiesto škriabania niekedy trhá papier - ničí hocičo, čo drží v rukách. Nič však nedokáže spôsobiť rovnaké pocity ako skoro dokonalá pokožka. Ten pocit, ako keď sa znovu zhlboka nadýchnete a viete, že všetko je v poriadku. Pocit, kedy necítite stres a nebojíte sa, že sa veci pobabrú. Ten dobrý pocit. Len si netreba uvedomovať následky. Skoro dokonalé.

__

DERMATILLOMANIA podľa Wikipedie: Dermatilománie, známá pod dalšími pojmy také jako akné excoriée či patologické škrábání/strhávání/mačkání kůže se řadí mezi poruchy zvané body-focused repetitive bahaviors a projevuje se opakovaným nutkáním škrábat si či jinak poškozovat kůži, často až do takové míry, kdy dochází k drobným i závažnějším poraněním. Podle nejrůznějších výzkumů souvisí dermatilománie s obsedantně kompulzivní poruchou.